Zlatý rez

Na túto tému si sám netrúfam. Preto som sa o zlatom reze pozhováral s človekom, ktorý o tom čosi vie…

Čo to je zlatý rez?

Je to téma, ktorá sa týka kompozície v umení. Zlatý rez je pojem a princíp, s ktorým sa stretnete aj v matematike, vo vzťahoch medzi úsečkami, a v typografii (DTP). Tam udáva princípy grafickej úpravy stránky knihy. Najčastejšie sa s ním však stretnete v oblasti výtvarného umenia.

Prečo rez?

Skôr prečo zlatý?

Slovom „zlatý“ sa rozumie ideálny. Slovo „rez“, označuje myslenú priamku alebo miesto kde sa stretávajú myslené linky, ktoré vyčleňujú proporcie kompozície diela.

Kompozícia výtvarného diela zodpovedá momentálnym, dobovým zásadám ideálu krásy.

Zlatý rez nie je zásada, ktorá platí vždy a všade rovnako, ale platí vtedy, keď tvorca - umelec sa rozhodne použiť tento princíp.

Jednoduchá definícia zlatého rezu by teda mohla znieť tak, že zlatý rez je taký kompozičný princíp, ktorý rieši harmonické vzťahy, alebo harmonickým - súladným - spôsobom vzťahy jednotlivých zložiek diela, a to tak, aby sa čo najbližšie priblížili k tomu ideálu krásy, ktorý sa pokladá za platný v tom období, keď dielo vzniká.

Dá sa povedať, že v rôznych obdobiach je ideál krásy rôzny?

Áno.

Mení sa tým pádom aj zlatý rez, povedzme ten pomer strán?

Nie je to tak, že zlatý rez beží celé stáročia a ideál krásy sa mení. Je to tak, že ideál krásy sa mení, vyvíja a v istej fáze tohto vývinu sa stáva ideálom krásy zlatý rez.

Boli obdobia, keď ideálom krásy bola kompozícia na stredovú os – symetria. Napríklad v renesancii bolo cieľom, aby bolo dielo ukľudňujúce, preto prišiel vhod princíp geometricky vyváženej kompozície, povedzme na stredovú os alebo trojuholník či kruh. V baroku bol už iný ideál, už sa nekomponovalo na stred. Zdôrazňoval sa na dynamizmus, kompozícia upozorňovala na rôzne krivky, expresívny výraz, teatrálne gestá. V starovekom Grécku bol ideál krásy taký, že proporcie ľudského tela na soche, napríklad Afrodity alebo Venuše, opakovali sedemkrát veľkosť hlavy, aby proporcia tela bola v rámci tohto ideálu. Pravda, okrem výšky postavy hrali rolu aj parametre, aké dnes poznáme zo súťaží Miss World, ibaže vtedy sochári nezobrazili jednu krásku, ale použili ako vzor niekoľko modelov, jedna mala ideálne poprsie, iná boky, iná zase výraz tváre…

V priebehu vekov, ako sa vyvíjalo umenie, prišla aj fáza, kedy sa využíval aj zlatý rez. To bolo vtedy, keď umelci odpozorovali, že najzákladnejšie estetické princípy už boli v prírode vymyslené. Presnejšie princípy harmonických vzťahov a ich proporcií.

Boli takí, čo vedeli odvodiť z rôznych stebiel, rastlín a iných prírodných úkazov, že príroda sama si rozvrhla vzťahy medzi veľkosťou, dĺžkou jednotlivých prvkov toho objektu a práve tieto vzťahy vyhovujú ľudskému vnímaniu.

Z tohto sa potom vyvodili princípy kompozície do teoretických modelov, ktoré zovšeobecnili odpozorované poznatky.

Tak vznikol princíp, ktorý sa dá vyjadriť dokonca aj číselne.

Princíp zlatého rezu nevyvodili z maliarskych diel, ale z rôznych prírodných úkazov. Dodatočne skúsili zlatý rez použiť aj na maliarske diela a našli ho aj v nich.

Prišli na to umelci intuitívne?

Áno. Ukázalo sa, že umelci volili intuitívne také proporčné vzťahy, ktoré vyhovujú princípu zlatého rezu.

Sú tu však aj výnimky – umelci, ktorí mali vzťah k exaktným výpočtom a technickým objavom, napríklad Leonardo da Vinci a iní, ktorí sa špeciálne zaoberali teóriou proporcií a kompozícií. Tí sa ku kompozícii a zlatému rezu dostali na základe výpočtov vzťahov medzi jednotlivými ich zložkami.

Výsledné dielo vzniklo aj na základe matematických vzťahov na ploche:

Obraz si najskôr rozdelili uhlopriečkami. Tak zaručili, že priestor bude v prirodzenom proporčnom vzťahu: napríklad vzdialené predmety nebudú väčšie ako blízke predmety

Vzťahy popredia a pozadia.

Ako sa dá zlatý rez definovať číselne?

Vzťahy zlatého rezu sú najčastejšie v pomere 2:3, alebo 5:8, alebo 8:13.

Tento postup čísiel nie je náhodný. Pomer 2:3 dáva pre ďalší pomer ako základ trojku. To väčšie číslo je už možná základňa ďalšieho vzťahu a ďalšie číslo je súčet tých dvoch – čiže 5. Tak vznikne pomer 3:5. V treťom vzťahu bude 5:8 a tak ďalej.

Čo z toho vyplýva pre fotografa?

Hneď na úvod je to formát fotografií. Ak klasická fotografia vychádza z rozmeru 3:2 - čo je zlatý rez, digitálne fotografie majú iný rozmer.

Pomer strán 3:2

Pomer strán štandardných digitálnych fotografií je 4:3. S takouto plochou sa pracuje ťažšie aj po stránke kompozície, pretože to ešte nie je štvorec, ale už ani jasný obdĺžnik. Taký medzistav nemusí vždy vyhovovať…

Príklad rozmeru 5:8.

V galérii nás pri pohľade na diela ani nemusí napadnúť, prečo a čím niektoré dielo pôsobí na naše vedomie. Že sú to práve proporcie, voľba kontrastu alebo pomerov strán.

Ak však chcete sami tvoriť, je dobre poznať overené princípy kompozície a použiť ich napríklad pri fotení.

Vo chvíli, keď vytvárate kompozíciu, musíte sa rozhodnúť, čo, a kde umiestniť. Tu potom môžete uplatniť skúsenosti a poznatky, ktoré ste získali zo štúdia obrazov starých majstrov a kompozície maliarskych diel, fotografií.

Kompozícia na stredovú os.

Príjemnejšie pre oko býva umiestniť dominantnú časť na pozíciu zlatého rezu.

Kdekoľvek, samozrejme ale logicky: ak je to portrét, mali by sa oči dívať tým smerom, kde je na fotke viac priestoru.

Ak chcete byť dôslední, môžete budúci obraz rozdeliť aj horizontálne na tretiny a získate tak bod, kde bude najvhodnejšie umiestniť najdôležitejšiu časť obrázka.

Rokmi overený princíp je výhodnejšie používať ako ignorovať.

Čoskoro začnete už pri komponovaní podvedome cítiť zákonitosti, ktorých rešpektovanie vám pomôže pri voľbe námetov alebo ich komponovania.

Rodinná digitálna fotografia s rozmerom 4:3.

Po prepracovaní na rozmer 2:3 a s využitím zlatého rezu…

…môže aj bežná rodinná fotografia pôsobiť príjemne. Nie som však zástancom toho, aby ste aj rodinné fotografie príliš podriaďovali týmto princípom. Proste ich fotografujte, ako to práve vyjde.

Zlatý rez a kompozíciu je dôležitejšie uplatňovať pri tvorivej fotografii.

Ak si chcete odfotiť blízkych, nemusíte mať pred očami pomyslený zameriavací terč a pracovať s plochou. 

Ako striktne treba dodržiavať zlatý rez?

Dnešná doba sa vyznačuje takzvanou postmodernou, to znamená, že už môžeme voľnejšie pozerať na ustálené princípy a zákonitosti. Poučky, ktoré platili, sa vzťahujú predovšetkým na dejiny umenia. Dnešná doba nám prináša obrovskú voľnosť, nezávislosť v prístupe k tradičným kompozičným prístupom.

Znalosti tradičných kompozičných princípov sú však prospešné a môžu byť užitočné vždy vtedy, keď fotograf chce tvoriť v duchu najlepších maliarskych tradícií, kedy kompozičné princípy boli kostrou vzácnych diel.
To neznamená, že by sa váš rozlet fantázie, tvorivých nápadov a invencie mal ohraničiť len na tradičné hodnoty.

Dobré je o zlatom reze vedieť. Možno niekedy budete fotografovať práve také námety či zoskupenia, ktoré sa môžu blížiť k ideálom krásy, ktoré tak oceňujeme v galériách.

Zlatý rez je dobré využívať vždy vtedy, ak je to primerané zámeru, ktorý sleduje: Niekedy sa vám hodí využiť ho, inokedy nie. Máte možnosť tvorivého rozhodovania a výberu, či spraviť fotografiu v konvenčnejšom, klasickejšom duchu, alebo extravagantnejším spôsobom. Na to, aby ste princíp zlatého rezu zámerne porušili, ho musíte poznať.

Pri zlatom reze ide o harmonické vzťahy v kompozičných proporciách diela. To znamená, že sa pri kompozícii budeme pýtať, čo máme pokladať ešte za harmonické vzťahy a čo už nie.

V modernom umení sa často stretnete s „ideálom” zámernej deformácie, nesúmernosti a pokladá sa to za správne.

V grafike je veľmi časté, že si umelci zámerne volia rôzne predmety, ktoré práve zdôrazňujú nepeknosť, disharmóniu. Nezobrazujú mladých ľudí, športovcov ideálneho zjavu, krásne domy. Všímajú si skôr invalidov, starcov, polozborené domy, na ktorých môžu vyjadriť pocit napätia, sociálnej drámy…

Z toho vidno, že pojem harmonický tvar alebo proporcia, vzťah, sú pojmy relatívne. Na všetko, na formu stvárnenia, sa treba pozerať vždy až vo vzťahu k námetu.

Vďaka overeným pomerom môžete pri kompozícii postupovať tak, aby sa niečím nepodstatným „neprehlušilo“ niečo podstatné. Aby jeden námet, napríklad postava, nekonkurovala tej postave, ktorá má byť hlavným námetom.

Musíte sa rozhodnúť, čo má v obraze dominovať, a potom to umiestniť tak, aby to vytváralo zlatý rez.

Je len málokedy šťastné, keď sa komponuje na stredovú os. Obidve strany myslenej stredovej osi by potom mali byť rovnocenne „ťažké”. Preto je ideálne umiestňovať nosné vertikály do myslenej priamky na zlatom reze a tú dať do vzťahu k horizontu prostredia.

Dôležitá vec je, že umenie je založené na kontrastoch. Môže to byť nielen kontrast čiernej a bielej, alebo kontrast farebný. Môže to byť aj kontrast tvarový, či voľbou motívu.

Umiestniť dve vertikály alebo niekoľko vertikál vedľa seba, nie je šťastné. Lepšie je, aby boli vo vzťahu vertikála-horizontála. Tomu nás vlastne učí zlatý rez.

Dva podobné objekty sú znepokojujúce. Tmavozmodrá a trocha menej tmavomodrá sú podobné farby a netvoria kontrast.

Lepšie je použiť veľký a malý, fialový a modrý…

Aj pri voľbe motívu môžete brať do úvahy otázku, či si postava a strom vzájomne nekonkurujú. Ak áno, posuňte sa vy alebo model.

Niekedy nestačí pár krokov…

…alebo až prechod na detail tváre, aby ste postavu mali v popredí (prvý plán) a pozadie v pláne druhom.

Slabý kontrast môže byť niekedy zaujímavý, ak chcete vyjadriť mdlú náladu.

Vyšší kontrast je vizuálne zaujímavejší, no teraz biely trojuholník takmer zaniká na pozadí.

Vzájomný kontrast by preto mal byť primeraný.

To bude platné vždy, lebo len v kontraste vyniká krása – to je stará pravda a bude vždy platná.

Dve podobné veci by teda nikdy nemali byť vedľa seba?

Ak je niečo skoro rovnaké alebo približné, to je inými slovami len nedostatok kontrastu. Je to hrubá chyba v kompozícii. Kontrast má byť výrazný, aby účinkoval ako estetická kategória.

• Nesprávne: Hrubý a pomerne hrubý. Veľký a trochu menší veľký.
• Správne: Hrubý a tenký. Veľký a malý.

V krajinke to platí ako?

Treba nájsť ideálnu výšku horizontu. Keď sa sklopí fotoaparát, tak je horizont vyšší a obloha je menšia a menšia a opačne.

Možno vám príde vhod skúsenosť z dejín umenia: Čím je hlbšia krajina, do diaľky, tým ju zvykli veľkí majstri robiť na nižšom horizonte.

Obrovská obloha a v obrovskej diaľke nízky horizont. Opačne: ak ide o niečo, čo sa koná bližšie k pohľadu diváka, tam býva horizont vyšší, lebo sa zobrazujú veľké detaily a to potrebuje väčší priestor, preto sa obloha dostáva do stratena.

Najdôležitejšia vec je, že všetky teórie o zlatom reze a aj iných kompozičných princípoch niekedy len málo pomôžu pre budúcu tvorbu. Je to oblasť umenia, kde hrá rolu estetický cit a až potom racionálne, teoretické úvahy a podobne.

Niekedy sa treba radšej spoľahnúť na cit. V estetických vzťahoch si netreba nárokovať, že zlatý rez je podmienkou, ktorá sa nikdy nesmie porušiť.

Každý, kto tvorí potrebuje aj istú voľnosť, právo na improvizáciu, priestor pre hľadanie. Niekedy práve toto je cesta na objavenie nových ideálov krásy.

Ďakujem za rozhovor.