Ako sa popasovať s farbami?

Ak som spomínal meracie pomôcky, asi najlepšie je mať k dispozícii sivú škálu s plôškami od bielej po čiernu.

Jej núdzové – namaľované alternatívne riešenie, pomôže podobne. Pri retuši fotografie vďaka tejto pomôcke budete presne vedieť, ako vyzerá najtmavšia a najsvetlejšia farba. Obrázok môže byť totiž niekedy tmavý a vďaka tomu, že máte k dispozícii meraciu pomôcku sa uistíte, že tmavý obrázok je exponovaný správne.

Kým budete reprodukovať takpovediac bezproblémové podklady, pri fotení nenarazíte na žiadne problémy ani v prípade, že zvolíte funkciu „Auto Levels“. Obrázok síce možno mierne zmení farebnosť, ale v zásade bude použiteľný. Horšie sú na tom …

Farebne a expozične problémové obrázky

Obrázky tmavé, či namaľované na farebných materiáloch, sa reprodukujú oveľa ťažšie. Práve vďaka sivej škále sa uistíte, či automatika nepridáva jas tmavému obrázku, alebo či nemení farebnosť predlohy.

Na tomto zábere vidieť, že fotoaparát veľmi zosvetlil podanie farieb, aby kompenzoval jas obrázku na tmavohnedom papieri. Šípka naznačuje, kde na sivej škále začína prvá sivá farba – svetlejšie miesta sú preexponované.

Vernejšia reprodukcia by mala vyzerať takto. Obrázok je v skutočnosti pomerne tmavý a jeho reprodukcia by túto skutočnosť mala – reprodukovať. Nie „vylepšovať“.

Pri umiestňovaní takéhoto obrázku na internet by som sa nebál veľmi mierne ho zosvetliť tak, ako je na tomto obrázku. Na nekalibrovaných monitoroch ho aj tak málokto uvidí naozaj vo verných farbách.

Ukážka, ako deformuje farby funkcia „Auto Levels“. Z takto upraveného obrázku vôbec nevidieť, že v skutočnosti je namaľovaný na žltom pozadí.

Ak necháte o farebnosti predlohy rozhodovať automatiku, môže Vám farby zdeformovať až takto. Keby ste tento obrázok videli bez modrého okolia, možno by ste ani nezbadali, že farby sú deformované. Vďaka sivej kalibračnej pomôcke ( a sivému podkladu) však vidíte, že farby sú úplne zlé. Automatika nastavila bielu podľa hnedej farby podkladu a tým deformovala celé spektrum do modra.

Veľmi svetlé obrázky sa reprodukujú najťažšie. Automatika má tendenciu takpovediac prižmúriť oči, aby biela bola menej biela. Na obrázku podľa kalibračnej škály vidieť, že farby sú zhruba správne nastavené. Nepoužil som totiž automatiku…

Na tomto obrázku vidieť, že nerovný podklad materiálu sa podpisuje na neprehľadnom zobrazení obrazu. Z reprodukcie nie je jasné, či sivé fľaky po celej ploche obrazu sú maľba, alebo je to trochu pokrčený papier osvetlený reliéfnym svetlom.

V amatérskych podmienkach však oveľa lepšie výsledky neočakávajte. Práve jemné detaily obrázkov tohto typu sa reprodukujú naozaj veľmi ťažko.

Ak by ste expozíciu zverili automatike, obrázok by dopadol takto. Je silne podexponovaný a jediná „výhoda“ je, že z neho vidíte, ako hrboľatý bol pôvodný papier na ktorom je maľba.

Reprodukcia na tmavom červenom papieri už ošiali automatiku väčšiny fotoaparátov. Záber je silne preexponovaný, čo vidieť práve na sivej škále. Ak nebudete mať pred očami pôvodný obrázok, ťažko stanovíte, či bol červený tak, ako vidíte na predchádzajúcej fotke alebo…

…takto. Toto je presnejšia expozícia a aj farebne zodpovedá červenej farbe predlohy. Pri reprodukcii takýchto predlôh sa bez meracích pomôcok prakticky nezaobídete.

Takto by mala vyzerať reprodukcia. Zároveň na obrázku je vidieť reliéfne pokrčenie papiera. Musíte sa dohodnúť s autorom obrázkov, či chce aby tento reliéf bol priznaný.

A keď vám autor povie, že nechce reliéf, potom vás čaká vážny problém, ako predlohu osvetlíte. Asi budete musieť siahnuť po nejakej variante svetelného tunela. Nič iné nezvykne pomôcť.

Pre zaujímavosť ukážka, ako by si s týmto obrázkom poradila automatika, keby mala nastaviť bielu podľa vlastného názoru.