Ako na filme, tak na počiatku

Predstavme si, že vám sused vysvetlil, aká neuveriteľne úžasná a kvalitná bude vaša budúca rodinná fotka, ak nekúpite ten umelohmotný digitálny „šmejd“, ale zvolíte si poctivý filmový fotoaparát. Vo vidine prvotriednych fotografií podľahnete a kúpite filmový fotoaparát.

Na aký materiál môžete fotografovať? Bohatý výber sa zužuje až na dve možnosti.

Negatívny film

Negatívne filmy sú vhodné, ak chcete mať ako výsledok papierové fotografie. Negatívny film síce  neposkytuje najdokonalejšiu možnú dosiahnuteľnú obrazovú kvalitu, má však pomerne znesiteľnú cenu a dá sa prakticky kdekoľvek kúpiť.

Po nafotení negatívny film odovzdávate do fotolaboratória, kde vám ho vyvolajú. Čo však z toho, keď výsledkom sú len akési oranžové pásiky?

Vy predsa svoje fotky chcete vidieť normálne.

Neostáva vám teda iná možnosť, než ku zhruba 200 korunám, ktoré ste investovali do 36 obrázkov na filme, doplatiť približne ešte raz toľko za to, aby vám z filmu v laboratóriu vyrobili aj papierové fotografie.

Až po zaplatení zhruba 300 až 600 korún teda konečne uvidíte, či sa fotky vôbec podarili.

Podľa môjho názoru je to veľmi drahé. A slovo veľmi by som rád poriadne zdôraznil. To už je cena, ktorá pre mnohých znamená barikádu, ktorá stojí medzi fotením a nimi.

Cez prizmu takejto ceny človek fotí len výnimočne a len výnimočné udalosti.

Možno by vlastne nevadilo, že budete mať len málo fotiek. Horšie je, že ak málo nafotíte, aj tých zopár fotiek bude mizerných, pretože s fotením nemáte žiadne skúsenosti. Bez praxe nemôžu byť fotografie dobré – to ostatne platí pre každú činnosť, nielen pre fotenie.

Diapozitívny film

Druhou možnosťou ako fotografovať je použitie diapozitívnych filmov.

Taký film má v súčasnosti vrcholnú možnú dosiahnuteľnú kvalitu obrazu a to po všetkých stránkach. Extrémne jemné rozlíšenie, bohatá farebnosť a veľký rozsah zaznamenateľných jasov a tmavých objektov sa dá na diapozitív zachytiť v takej kvalite, ktorú ochotne prijmú aj vo veľmi kvalitných časopisoch.

Cena za snímanie na diapozitívny film je však na rodinné fotky dosť vysoká. Zatiaľ čo za políčko filmu negatívu zaplatíte okolo 5 korún (bez fotky), políčko kvalitného diapozitívu stojí okolo 15 korún. A ak by ste z neho chceli fotku, bude poriadne drahá.

Cenu za diapozitívy ďalej dvíha aj opakovaná expozícia. Diapozitív totiž musíte nafotiť celkom presne, inak bude zlý. Preto pre spoľahlivejší výsledok býva lepšie fotografovať radšej všetko trojmo – jednu tmavšiu a jednu svetlejšiu expozíciu.

Nemusíte, ak vám nejde o vrcholnú kvalitu. Načo ale potom voliť najkvalitnejší materiál s najkvalitnejšou cenou, ak fotky majú byť také, ako vyjdú náhodou?

Vidina nádherných fotografií sa ľahko môže rozplynúť, ak film zveríte do opatery laboratória, ktoré ho nevyvolá celkom správne. Uvidíte síce svoje obrázky, ale film môže byť tmavší alebo svetlejší, než aký ste chceli. V horšom prípade môže mať farebný závoj či drobné neodstrániteľné špinky v emulzii. Také laboratóriá sa hľadajú ľahko. Horšie sa hľadajú tie, ktoré vyvolávajú naozaj dokonale.

Prečo hovorím pri diapozitíve tak veľa o vyvolávaní? Pretože vyvolaním sa spracovanie diapozitívu končí. Aj minimálna chyba v spracovaní zničí váš drahý film a cenné fotky. Výsledok síce bude použiteľný, ale načo fotiť na takmer päťstokorunový film, ak výsledok má byť len kompromisný?

Dobre. Máme diapozitívy, či už dobré alebo zlé. Čo ďalej? Kúpiť si diarámčeky a premietnuť.

V amatérskej fotografii však premietanie diapozitívov nebýva až tak pohodlnou formou prezentácie. Vyžaduje rozložiť zariadenie, zatemniť a zhromaždiť nejakých divákov. To je niekedy ešte horšie, ako si prezrieť fotky na počítači.

Mnoho ľudí sa nedá veľmi rado pozývať na prezeranie cudzích fotiek týmto spôsobom. A tak vaše najlepšie obrázky zostanú po dlhé roky nikým nevidené zatvorené v zásuvkách.

Preto diapozitívny film nepovažujem v amatérskej praxi za praktické riešenie. Zodpovedá tomu ostatne aj stav v predajniach, v ktorých nebýva veľa diapozitívov oproti masívnemu výberu negatívnych filmov.

Čiernobiele fotky

Už tuším, ako by mi niektorí kolegovia od vývojky radi teraz skočili do reči upozornením, že čiernobiele fotky si každý môže spraviť sám doma. Kvalitne, rýchlo a lepšie ako v laboratóriu.

Áno, viem. Ešte teraz mi kdesi na skrini zavadzia starý zväčšovák.

Predstava, ako večer odstavím z prevádzky pol bytu, aby som okvapkal dve miestnosti ustaľovačom a do noci sušil fotografie, mi už pred pár rokmi prestala vyhovovať.

Áno, je to cesta ku kvalitným fotkám, ale nie je to riešenie pre každú domácnosť. Navyše mnoho ľudí sa radšej pozerá na farebné fotky. A tie sa robiť doma nedajú. Pár som ich vyrobil, tak viem, o čom hovorím.

Navyše ceny za čiernobiely materiál sa dnes šplhajú do výšky vhodnej skôr pre akrobatov. Kde sú časy, keď čiernobiela fotka bola skoro zadarmo…

A čo tak skenovať ich?

Tí, čo nechcú platiť laboratóriám za fotky, majú k dispozícii ešte ďalší spôsob, ako zhliadnuť fotky z filmov aj bez papiera.

Skenovanie filmov je asi najlepší spôsob, ako sa dostať ku kvalitným fotografiám.

Ak máte dostatok peňazí, kúpte si dve veci: skener a – neviem, kde ho teraz predávajú – čas.

Čas nebýva ku skeneru priložený, čo je veľmi nepríjemné. Aj ten najdrahší filmový skener je neuveriteľne pomalý.

Počítajte s tým, že nasnímanie jedného políčka filmu vám zaberie okolo 5 minút. Ak budete počítať radšej 10 minút na políčko, dostanete sa bližšie k skutočnej hodnote, koľko trvá skenovanie filmov.

Ilúzia, že do skeneru vložíte svoj nafotený film, dáte si jednu kávičku a potom si prezriete obrázky,  je v roku 2004 utópiou na úrovni verneoviek.

V skutočnosti počítajte s desiatkami a desiatkami sekúnd, ktoré strávite trpezlivým, častejšie však zúrivým čakaním, kedy sa už ten hlúpy skener konečne pohne, pretože potom už viete, že asi za 25 sekúnd už konečne uvidíte miniatúrny náhľad fotky, ktorú chcete začať skenovať.

Potom jedno kliknutie a znovu čakáme 40 sekúnd. 

Asi takto vyzerá skenovanie filmov v praxi.

Počítajte s tým, že ak chcete kvalitné skeny všetkých fotiek z jedného filmu s použitím kvalitného filmového skeneru, bude vám to trvať približne 5 až 6 hodín. Ak máte dva zbytočné a voľné večery, už viete, čo som myslel tým, keď som vravel, že skenovanie filmov je na hranici utópie.

Poriadny filmový skener na domáce použitie pritom vôbec nie je lacný. Stojí toľko ako kvalitný digitálny fotoaparát.

Drahý skener však na druhej strane poskytne kvalitu obrázkov, ktorá je naozaj vynikajúca. Ak si kúpite skener nízkej triedy, výsledky skenovania vás skôr rozladia ako potešia.

Skenovacie služby

Skenovať však nemusíte priamo vy. Je tu aj možnosť zveriť túto činnosť niektorej firme.
Overte si ceny a hlavne kvalitu. Ak je však firma vybavená vynikajúcim skenerom, nečakajte nízke ceny.

Ak nemáte priveľký archív, je asi lepšie za prevedenie filmov do digitálnej podoby zaplatiť niektorej službe, než by ste strávili pri skenovaní celé mesiace a zaplatili by ste rovnako veľkú čiastku – za skener. A možno by ste s výsledkami ani neboli spokojní.

Skenovanie totiž nie je automatická činnosť. Musíte o ňom niečo vedieť.

Ak by ste skenovali fotky automaticky, výsledky budú neuspokojivé a neraz oveľa horšie, ako keby ste fotku snímali lacným digitálnym aparátom.

Možno som teraz niektorých rozladil. Možno v kľučkovaní pomedzi druhy filmov v honbe za kvalitnou fotkou z filmov v počítači prídete až na otázku:

Čo tak skenovať fotky a nie filmy?

Plošné skenery sú podstatne lacnejšie ako filmové a majú vcelku prijateľnú kvalitu. V hre je však iný, vážnejší problém:

Kde zobrať kvalitné fotografie z vášho filmu?

Ak si myslíte, že vám ich vyrobí minilab, potom ste kvalitné fotky ešte nevideli.

Minilaby vyrábajú fotky v pomerne nízkej kvalite. Ak takéto nepodarky budete skenovať, len zhoršíte už existujúce chyby.

Myslite aj na to, že prakticky všetky minilaby už dnes fotky vyrábajú tak, že film naskenujú (!) a až potom zo skenu spravia papierovú fotku. Skenovať stolovým skenerom takú fotku síce samozrejme môžete, ale kvalita obrazu bude nízka.

Horšia, ako fotiť to hneď digitálne.