Fotografia na počiatku 21. storočia

V úvode článku som spomínal jemné rozlíšenie filmu. Na filme je naozaj veľa informácií. Uvidíte ich však na fotkách?

Negatívny film má veľmi veľké rozlíšenie, podstatne lepšie, než má ktorýkoľvek súčasný (rok 2004) digitálny fotoaparát určený pre bežné použitie. Na filme je zobrazený veľmi bohatý dynamický rozsah od najjemnejších tmavých detailov, až po veľmi silné svetlá. To všetko na filme naozaj je.

Otázka teraz znie, ako to z toho filmu dostať?

Kam sa podeli moje podrobnosti?

Pri celkovom pohľade na fotku zistíte, že medzi filmom a digitálom nie je na prvý pohľad vôbec žiadny masívny rozdiel.

Sken z diapozitívu.

Digitálna fotka 3 megapixely.

8 megapixlová digitálna fotka.

Asi najnápadnejším rozdielom je mierne odlišná interpretácia farebnosti, ale tá je normálna.

Detail. Sken diapozitívu, Fuji Velvia, 50 ISO. (Pozorný divák si mimochodom všimne aj mierne nezaostrené kríky v pozadí, ktoré na kinofilme sú už mimo hĺbku ostrosti, na digitále však sú ostré.)

Záber 8 megapixlovým fotoaparátom. Najjemnejšie podrobnosti, napríklad rámik okuliarov, už nie sú prekreslené tak detailne ako na filme. Výsledok však je plne porovnateľný s filmom.

Ešte o niečo menej podrobností sa dá nájsť na trojmegapixelovom zábere.

Hodnoťme však tento detail tváre aj s rozumnou mierou požiadaviek na rozlíšenie – výška tváre na fotke rozmeru 13×18 má len 13 milimetrov!

Výška fotky rozmeru 13×18 centimetrov, v zátvorke výška fotky rozmeru zhruba A4.

Veľkosť tváre pri rôznom zväčšení tejto fotografie.

Na papierovej fotke je teda neľahké rozoznať, či bola fotená 8 megapxelovým prístrojom alebo na film. Rozdiel medzi trojmegapixelovým fotoaparátom a filmom však viditeľný bude.

Keby sme išli naozaj do detailov, na filme by bolo oproti digitálu oveľa viac informácií v najsvetlejších a najtmavších miestach obrázku. Tieto informácie sa však z filmu veľmi ťažko dostanú “von”.