Tupá ostrosť

Možno si poviete: „Okej. Fotky teda budú trochu kontrastnejšie. Ale tie jemné podrobnosti! To rozlíšenie filmu! To vám žiaden digitál nenafotí. A o detailoch je predsa fotografia. A podrobnosti na filme mám, tie mi nikto nevezme!“

To je pravda. Jemné rozlíšenie na filme naozaj je.

Ak si odfotíte testovacie zátišie na film a na digitál, rozdiel bude markantný predovšetkým v jemných testovacích obrazcoch. Zväčším to poriadne:

Detail rozlíšenia, negatívny film Fuji Superia, ISO 100.

Rovnaký záber, ale digitálny fotoaparát s rozlíšením 8 megapixelov. (1:1)

Bežný, trojmegapixelový fotoaparát zobrazí rovnakú scénu takto. (1:1)

Zatiaľ, čo v oblasti 2000 čiarok na výšku obrazu už digitálne prístroje vidia len interferencie, film nerušene pokračuje v kresbe podrobností ďalej.

Aj 2400 čiarok ešte rozlíši, hoc tu už sa začína pomaly hranica, kde by sa začali tiež strácať.

Toto je fotka z diapozitívu Fuji Velvia 50 ISO. Jemnejšie zrno, lepšie zaznamenané podrobnosti.

Takéto pohľady v človeku navodia veľkú chuť zahodiť digitálny fotoaparát do odpadkového koša a ďalej už fotiť navždy len na film.

Stop! Nič nezahadzujte.

Skúste najskôr tento obrázok zaniesť do laboratória, že z neho chcete papierovú fotku! Že sa chcete s lupou v ruke pokochať precíznym rozlíšením podrobností.

Ilúziu o kvalite rozlíšenia a masívnom množstve podrobností na filme totiž rozleptáva fakt, že vo filmových laboratóriách sú fotky pred spracovaním skenované. Na papier sa teda dostáva až digitálny odtlačok vášho filmu. Veľmi hrubý odtlačok.

Papierová fotka 13×18 centimetrov z digitálneho trojmegapixelového prístroja je vcelku “pozerateľná”.

Fotka z filmu sa akosi nevydarila. A nebol to nejaký lacný minilab.

V tmavej oblasti na filme informácie sú. Na fotke nájdete len čierny fľak. Ak sa vám zdá, že aj terč rozlíšenia je akýsi divný, zdá sa vám správne.

Zväčšené z fotky z filmu 13 × 18 centimetrov. Pravítko je na fotke pre lepšiu mierku. Jemné rozlíšenie čiaročiek je úplne preč, za oblasťou okolo 1000 čiarok na výšku obrazu na fotke nie sú informácie! Žiadne. Len akési svetlé, vyblednuté fľaky.

Na fotke z trojmegapixelového fotoaparátu je situácia podobná (!) len čiarky sa menia aspoň na správnu - sivú - farbu.

Toto je originál z trojmegapixelového fotoaparátu. To čo vidíte na monitore, dostanete na papieri. Kiež by to platilo aj o filmoch…

Trojmegapixelový digitál.

Fotka z negatívu. Ostrosť písmen je síce vyššia, ale jemné časti písmen sa kamsi strácajú.

Sken z filmu. Tu je všetko v priam ukážkovom poriadku. Chyba je v laboratóriu…

Je typické, že zatiaľ čo fotky z filmov sú závislé na vôli a nálade obsluhy minilabu, digitálna fotka vyjde na papieri prakticky rovnako, ako vyzerá na normálne nastavenom monitore.

Dôvody na to sú, samozrejme, logické, ale to už je iná téma. Pri prenose digitálneho obrazu netreba totiž nič nastavovať, aby výsledok bol správny. Negatív naproti tomu treba farebne upravovať vždy.

Možno si poviete (a budete mať pravdu): “čert zober nejaké testovacie obrazce, ja fotím ľudí a tí na fotke z laboratória vyzerajú dobre”.

Áno, testovacie obrazce sú veľmi prísny test, nie sú bežným objektom fotenia. Ale stačí štvorčekovaná košeľa alebo pásikové tričko a vo vhodnej konštelácii dostanete na výstupe rovnaké interferencie ako s testovacím obrazcom.

Našťastie, väčšinou sú fotky z filmov v zásade ostré a rozlíšením zväčša dokonca mierne predbehnú aj päťmegapixelový fotoaparát. A potom asi víťazoslávne poviete: